Ak raz zájdete do Menova, Vrabčiu ulicu nehľadajte. Ktovie, či by ste mali  šťastie a stretli kohosi, kto si ju pamätá... Ba ani Googli nie je.
To, že ulici prischlo meno „vrabčia“, je zásluhou starej spisovateľky. Z balkóna stredného z troch činžiakov čítala deťom svoje príbehy o rodine vrabčiakovcov a aby sa pri tom nenudili, rozdávala im vlastnoručne napečené sladkosti...

Dedinu Strážnicu tvorí zopár drevených domcov. Stoja v rade popri potoku plnom rýb, ktorý sa na jar, keď sa na štítoch vysokých hôr roztápal sneh, rozvodňoval a pripomínal dravú rieku. Zemanovské gazdovstvo je zo všetkých najrozľahlejšie – role a lúky siahali až k úpätiu hory, ba rodine patrila od nepamäti veľká časť lesa...
Štefan Zeman, ktorý sa rovnako ako Rudo Macejka vracia z prvej svetovej vojny ako kanonier-veterán, je dedičom  jedného z najstarších, zakladateľských rodov Strážnice...

Michal, starší brat Anny, bol legionár, čo bojoval proti bolševikovi. V Rusku nadobudol maláriu, a doma v Menove, ako odmenu, hostinec.
Hostinec „U Michala“ je na druhom konci mesta, v štvrti zvanej Klčovce.  Aninmu bratovi sa darí – ale železničiarova žena sa s ním príliš nerodinkuje... Vyhovára sa, že zo stanice je do Klčoviec dlhá cesta, ale všetci vedia, čo je skutočným dôvodom jej chladu...
Michal Michalík si totiž zobral za ženu evanjeličku. 

Štefan Zeman zapriahá svojho najlepšieho koňa – predtým si už  obliekol sviatočný oblek a na hlavu si dal klobúk a kázal synovi Karolovi, aby sa prichystal... Koník veselo prepletá nohami, akoby vedel, že pre najstaršieho syna Zemanovcov práve začína jeho veľká cesta... Klusali popri riečke a Karol sa pohľadom lúčil s miestami detských hier – naposledy sa obzrel a zazrel ešte horu nad dedinou, a potom ju prekryla iná hora a oni vošli do inej dediny...

„Kukni na to! Ečšte aj tie duchny si nese z Čiech!“ povie Anna Macejková, keď už zakývala z okna svojim trom dcéram, ktoré si vyšli popri stanici do mesta.... Spoza záclonky okna domu pri trati vidí, ako z vagóna vykladajú osobné veci nového školníka gymnázia a jeho rodiny...

Ulicami Menova  pochodujú muži v uniformách.
Kráčajú smerom na námestie. V dupote stoviek párov čižiem, je čosi zlovestné...
Spola kráčajú, spola pochodujú smerom k budove mestského domu...Tam, kde ešte stále sídlili správa, vedená českými úradníkmi...
Slovensko sa odtrhlo od Československa, lepšie povedané, vyspelé krajiny Európy dovolili Hitlerovi rozseknúť republiku na dve časti...

Česi odchádzajú z Menova.
Tlačia sa na železničnej stanici. Niektorí odchádzajú autobusmi, údolím  popri vrchu Jesenka, ktorá sa stáva hraničným pásmom medzi dvoma novými štátmi – západná polovica hory patrí do správy protektorátu, východná ostáva slovenská...

Klára a jej mladšia sestra Lenka, s ktorou ostali po repatriácii Jirku Prenosila a jeho ženy Báry samé, poza záclony pozorujú vlaky, ktoré prechádzajú stanicou: zo zamrežovaných okien pozerajú tváre neznámych ľudí...
Rudo Macejka sa v noci tajne vykráda s fľašami vody a jedlom, ktoré Anna zabalila do papiera – v uniforme ajzenboňáka sa tmolí okolo vagónov a tváriac sa, že kontroluje kolesá, využije nestráženú chvíľku, keď sa nemecké hliadky vzdialili a podáva ľudmi za mrežami prichystané jedlo a vodu...

Klára, stredná železničiarova dcéra dostala po maturite zamestnanie na mestskom úrade.
Nemecké veliteľstvo sídli v tej istej budove.    
Jedného dňa prišli Nemci v konvoji s motorkami a nákladným autom – na korbe priviezli zarastených a špinavých chlapov, partizánov spod Jesenky... Jedného z nich pozná... Volá Vlk a pochádza z rodiny Vlkovcov, žijúcich v biednej štvrti pod kostolom.